Študujem už štvrtým rokom v ateliéri grafického dizajnu na UTB v Zlíne, odkiaľ som išla na rok do Dortmundu. Celý výber toho mesta bol veľmi náhodný, prihlásila som sa na erazmus neisto a neskoro. Myslela som, že veľké šance nemám. Okrem toho som mala pocit, že neviem žiadnu normálnu cudziu reč. V papieroch som ale mala maturitu z nemčiny a tak si ma koordinátorka rovno posadila, že či nechcem skúsiť Nemecko - že nová partnerská škola, - že je to sice v úplnej prdeli, ale že lepšie ako Zlín a tak.
Takže teda dobře. V júni presne na moje narodky došla obálka, že v auguste balím kufre...
Mesto DTM
Prakticky prvýkrát som išla preč z domu do sveta. Ako... bývala som predtým v Zlíne na punkovom priváte, ale keď sa mi zacnelo, naspäť doma v Bratislavke som bola za 2,5 hodiny. Dortmund je v úplnej prdeli. Niežeby to bolo malé mesto, ale nedá sa tam dostať ničím. Všetko je tak drahé, že si dvakrát rozmyslíš, na koľkého bookujes let a koľko krát to do roka otočíš. Keď ideš busom, trvá to 14 hodin. Ked lietadlom, sú to slabé dve hoďky, ale pristaneš v Budapešti a to je samostatná kapitola…O Dortmunde by sa dalo napísať asi tolko, že je to mesto futbalu. Neni tam zaujímavé nič. Zlé pivo, wursty a inak všetko zatvorené. Jediné, čo sa tam za celý rok odohralo, boli tri ligové zápasy a koncert Justina Biebera. To mesto sa od iných nemeckých miest prakticky nelíši. Jediná dominanta je Westfallen Halle (tam kde hráva Borussia) a budova "U" o ktorej nikto netuší, prečo práve písmeno "U". Fernsehturm má asi každé väčšie nemecké mesto.
Našťastie, hodinu od Dortmundu leží Dusseldorf, to už je väčšia sranda. Mega mrakodrapy, podivné zákutia a super akcie, kluby, galérie, rieka a nábrežie. Zažila som tam "dinner en blanc" - piknik, na ktorý prišli ženy, muži a deti všetkých vekových kategórií oblečení LEN v bielom, doniesli si vlastné stoly, deky, jedlo a spolu len tak večerali na nábreží. Bolo to ako v nebi, chcela by som niečo podobné zorganizovať aj pre ludí tu.
Okrem toho je to asi 2-3 hodiny autom do Amsterdamu, kam som sa tiež vybrala (my sweet 1st time).
Na prepravovanie po nemeckých mestách som hojne využívala mitfahrgelegenheit.de - doporučujem všetkým. Je to zaručene najlacnejšia možná doprava a - na rozdiel od našich končín - to tam velmi dobre funguje. Je to aj pomerne bezpečné.
Nemci
Nerada zovšeobecňujem nejaky národ, ale zdá sa mi, že nemci sú to, čo jedia - WURSTY. Ráno na obed večer – wursty. Studené wursty. Bratwurst. Wurst & majo/ketchup. Wurst und Pommes. Wurst und Landsalat...Sú to ale slušní ľudia. Ani ten najopitejší fanúšík by nerozkopal MHD zástavku na padrť. Môžete sa s nimi baviť na ulici, poradia vám a bratsky zavtipkujú, zaželajú pekný deň. Nepozvú vás ale v piatok na pivo a nezoznámia vás so svojimi priateľmi. Proste nie, pokiaľ ste z východného bloku. Nie, pokiaľ ste španiel, turek, nenemec. Ani keď s nimi chodíte do školy. V druhom polroku už boli otvorenejší, a ja som vedela lepšie nemecky. Prvé mesiace však boli peklo…trvá to dlhšie, nie sú tak bezprostrední.
Samozrejme sú medzi nemcami aj svetlé výnimky, ktoré vás sprevádzajú ako betlehemska kométa. Moji kamoši sa dosť zaujímali o cestovanie celkovo. Pýtali sa ma na Luník 9 a či už ľudia u nás používajú splachovací záchod, bože jaké klišé :) Keď sa objaví nejaká správa o Slovensku v Nemeckých médiách, je žiaľ dosť bulvárna a vo väčšine prípadov skresluje ich pohľad na celý východný blok.
Okrem nemcov je v nemecku OBROVSKÉ množstvo prisťahovalcov - turci, šikmáči, kamerunčania, španieli/taliani, pakistánci…
Natrafila som na partiu pakistancov, ktorí študovali robotiku a informatiku a boli to super típci a výborní matematici, žiaden Taliban. Keď sme si vyjasnili, že nikoho z nich si nezoberiem za muža, začali ma brať ako takú ich adoptívnu sestru. Pozývali ma na večierky, kde sa pil čaj, fajčila marocká
S nimi som sa nikdy nenudila, ani necítila samotu. Boli to vzdelaní moslimovia, ale nezdá sa mi, že by ženy brali ako menejcenné. Práve naopak - mali tendenciu ochraňovať, ale rešpektovali ma. Debatovali sme aj o tej tragedii pri Nanga Parbat, ktorá sa odohrala mesiac pred mojím odchodom, ale to už je iný príbeh.
Škola
Na rozdiel od našich končín (ateliér, kde sa ľudia stretávajú za účelom práce a poučenia, viac-menej jeden stály odbor, v rámci kt. sa preberajú rôzne úlohy) na FH Dortmund to funguje celkom inak. Študenti majú možnosť vyberať si z kurzov/tém na základe úvodného vystúpenia pedagóga, kt. daný kurz povedie. Na každom kurze je jedna téma na celý semester. Pracujú na nej filmári, grafici, dizajnéri a scénografi spolu. Blbé je to, že pri kurzoch, ktoré mali výuku celý semester, sme sa stretávali obvykle iba raz do týždna na konzultácii, inak sme na tom pracovali sami doma. Takýchto kurzov som si v každom semestri dala päť. (Neskôr som sa dozvedela, že stačilo mať dva, ale neľutujem, aj keď som sa namakala ako kôň – veľa soms a naučila.)Niektoré kurzy boli formou 1-2-3 týždňového workshopu. Tie boli najlepšie, lebo som sa na nich bližšie spoznala s ľuďmi, trávila som s nimi viac času a aj sme sa lepšie sústredili na projekt. Takto som bola dva týždne v Berlíne, kde nás náš profák dostal zadara na konferenciu TypoTouch (pôvodné vstupné bolo 400-ečok), kde som si na afterparty štrngla s Nevillom Brodym a Kate Moross!
Tam som sa konečne viac zoznámila s mojimi spolužiakmi. Konkrétne Ricardo a Céren. Zistila som, že aj keď sa narodili v Nemecku, sú to portugalec a turkyňa - horúca krv - tancovali sme do rána.
Berlín je samostatná kapitola. Prvý raz som tam bola v novembri a nechápala som, prečo všetci Berlín tak ospevujú… bola strašná zima, všade zúrila predvianočná nálada, k tomu som tam bývala s otcom a ten mal vtedy depku (bol tam pracovne). Ked som do Berlína ale prišla v máji so spolužiakmi, prišla som do úplne iného - kvitnúceho mesta. Berlín nie je Nemecko. Berlín sa riadi vlastnými pravidlami, je otvorený ľuďom, umeniu, squattovaniu… ganzen Tag und Nacht. Berghain.
Osobný život
Bývala som v Studentheime (intrák) s Claire - škótkou, ktorá slopala snáď každý boží deň a nikdy som ju nevidela robiť nič do školy (študovala ekonómiu). Spolu s američankou Sarou robili na našom byte najbrutálnejšie halloweensko-rozlučkovske parties o sile 80 ludí na jednu kuchyňu. Ešte s nami bývalo záhadné nemecké utiahnuté dievča, ktoré nikto nikdy okrem mňa nevidel. Neskôr sa k nej nasťahovali dve kamarátky z Kamerunu a načierno bývali v jej malej izbe. Keď sa to po troch mesiacoch prevalilo a išli všetky tri do paže, nastahovala sa tam číňanka Kuo Wang, s ktorou som mala zvláštny koláčový vzťah. Fungovalo to asi takto: keď sa prisťahovala, akurát som robila vafle s jahodami a urobila som aj pre ňu. Ona mi potom vždy nosila do izby rôzne čínske koláčiky šťastia, jari, mladosti a podobne..Okrem nich v susedstve bývalo dievča menom Kim, ktoré bolo z Krumlova a za ten rok sme si vybudovali hlboko priatelsky vztah, kt. moze vzniknut jedine na erazme, alebo niekde na vojne.
V priebehu mojej stáže som sa asi dva-tri krát fatálne zamilovala do mojich španielskych kamarátov. Všetci zúčastnení sme ale vedeli, že sú to lásky zo samoty, ktoré by sme nemali živiť, lebo nás doma niekto čaká. Narozdiel od pakistancov boli smrtonosne príťažliví. Konečne som pochopila všetky tie hispánske telenovely in da real life.
Keď som sa vrátila, mala som mrte depku. Konečne po roku som si tam zvykla, roztočila kruhy, začala som si to celé úžívať a našla aký-taký návod, zrazu som to všetko zase musela useknúť a vrátiť sa sem. Prvé týždne som v Bratislave nevidela nič iné, len rozdrbané chodníky a zamračené vyblednuté tváre okoloidúcich. Všetci rovnakí, s úplne malichernými problémami, zamindrákovaní z nedostatku sebavedomia… zas som bola ako mimozemšťan. Moj brat za ten rok zmutoval, vyrástol, a je z neho puberťák. Paradoxne si s ním výborne rozumiem a ťahám ho zo sračiek, takže aj ja už mám čo riešiť. Keby nebolo jeho, okamžite sa vykašlem na školu v Zlíne a idem do Berlína hneď.
 |
| foto z kolektívneho projektu "Verstorung - vyrušenie" (každý spracoval jedno písmeno, ktorým mal interaktívne vyjadriť význam slova, ja som dostala "N") |
Aby som to uzavrela.
Naučila som sa:
- odopierať si.
- používať nemčinu a HOVORIŤ anglicky.
- byť sama so sebou a nebyť sama
- nebrať sa vážne (keď som rukami-nohami vysvetlovala konceptuálne tendencie môjho grafického návrhu)
- cestovať za poznaním bez zdanlivého dôvodu (idem, a keď tam prídem, zistím načo to bolo dobré a kam ďalej).
Každý nový kilometer otvára moju myseľ viac a viac. Začala som veriť v to, že všetko dobre dopadne a nič z toho zlého neľutujem.
Okrem toho som dve kamerunčanky naučila používať otvárač na konzervy a ako nezničiť teflónové panvice do 5 minút. Mojich nemcov to, že Slovensko robí dobrý design...
"Človek musí odísť, aby sa mohol vrátiť."
No comments:
Post a Comment